Bojnický zámok
Bojnický zámok je romantický zámok, s čiastočne ponechaným pôvodne gotickým a renesančným základom hradu. Nachádza sa v Trenčianskom kraji a leží na západnom okraji mesta Bojnice. Zámok je viditeľný z väčšej časti horného Ponitria. Je postavený na travertínovej skale a tvorí ho vnútorný a ...
Kaštieľ Strážky - Slovenská Národná Galéria
Kaštieľ Strážky je národná kultúrna pamiatka v meste Spišská Belá, v miestnej časti Strážky. Kaštieľ bol postavený na základoch hradu z 13. storočia počas rokov 1570 – 1590. Z pôvodne gotickej podoby bol prestavaný v renesančnom duchu a v 18. storočí bol barokovo-klasicisticky upravený. Prevláda renesančný sloh. Pôvodne trojkrídlová budova bola po požiari v roku 1708 dobudovaná do štvorcového profilu s vnútorným nádvorím. V kaštieli sa nachádzajú expozície Slovenskej národnej galérie, ktorá kaštieľ získala roku 1972 prevodom po smrti majiteľky Margity Czóbelovej. História Kaštieľa Strážky Kaštieľ v Strážkach sa nachádza uprostred historického regiónu bývalého Horného Uhorska s bohatou kultúrnou a výtvarnou minulosťou zvaného Spiš. Neveľká, no v malebnom prostredí neďalekých Tatier situovaná obec Strážky, ktorej je súčasťou, vznikla v druhej polovici 12. storočia. Na začiatku 14. storočia ju darovacou listinou kráľa Karola Róberta získal rod Berzeviczyovcov. V roku 1551 daroval Ferdinand I. kaštieľ v Strážkach rodine Horváth-Stansithovcov, pôvodom z chorvátskeho Gradecu, za zásluhy pri obrane hradu Sihoť v protitureckých bojoch. Práve s týmto šľachtickým rodom vlastniacim kaštieľ až do začiatku 19. storočia sa spája prvá ranonovoveká časť jeho slávnej histórie. Svoju dnešnú podobu získal kaštieľ až v 16. – 17. storočí dobudovaním pôvodnej obytnej stavby s pôdorysom písmena L neznámymi majstrami. Ďalšie stavebné úpravy nezanechali na jeho vzhľade zásadnejšie zmeny, a tak nás dodnes víta pre východoslovenskú renesanciu príznačná dispozícia kaštieľa so znakmi obrannej stavby a typickým atikami blízkymi dobovým poľským realizáciám. Kaštieľ bol vybudovaný neďaleko neskorogotického kostola sv. Anny, ktorý jeho majitelia využívali. Oba objekty tvorili spolu s renesančnou zvonicou datovanou nápisom na fasáde do roku 1629 jednotný urbanistický komplex, ktorý bol neskôr predelený cestou medzi Kežmarkom a Starou Ľubovňou. Najznámejším zo siedmich generácii strážskych Hotváth-Stansithovcov je dodnes prvý spišský podžupan z jej radov Gregor Horváth-Stansith (1558 – 1597). Bol synom baróna Marka Hotváth-Stansitha, ktorý Strážky pre tento rod získal a jeho druhej manželky Kristíny Hatiovej. Gregor získal vzdelanie na významných univerzitách vo Wittenbergu, Štrasburgu či Bazileji. Po ukončení štúdii vybudoval v polovici 80. rokov 16. storočia vo svojom strážskom kaštieli významnú humanistickú školu pre mladých šľachticov, ktorá sa čoskoro presadila popri evanjelických školách v Kežmarku a Levoči. Mala charakter gymnázia so snahou o jej povýšenie na vysokú školu. Vyučoval na nej okrem učencov prizývaných z Nemecka aj známy autor slovenských duchovných piesní a neskorší superintendent evanjelickej cirkvi Eliáš Láni. Škola samotná, ako aj jej zakladateľ sa vo vyostrenom boji s kryptokalvinizmom stali v spišskom prostredí dôležitou oporou konzervatívneho augsburské vierovyznania reprezentovaného tzv. Formulou Concordie. Súčasťou Gymnasium Nehrense čiže Gregorom založenej akadémie v Strážkach bola tiež jedna z najlepšie vybavených knižníc vtedajšieho Uhorska. Začiatkom 18. storočia zničil kaštieľ požiar, v dôsledku čoho v roku 1711 zanikla aj šľachtická škola. V tom čase sa už postupne formovala aj dnes čiastočne známa rodová galéria, ktorá dokumentuje kontinuitu domácej tvorby od neskorej renesancie až po koniec romantizmu v 19. storočí. Najstaršou časťou súboru sú portréty rodiny Horvath-Stansithovcov, pre ktorú v 18. storočí pracoval aj jedna z najvýraznejších osobností domácej portrétnej scény – Johann Gottlieb Krammer (1716 – 1771). Pochádzal z rozvetvenej umeleckej rodiny, ktorý od 30. rokov 18. storočia nadväzuje vlastnou tvorbou na starší typ štylizovaného stavovského portrétu, kde v popredí nie je vnútorné dianie modelu ale jeho postavenie artikulované nápismi, erbami a ďalšími atribútmi. Okrem jeho prác sa v strážskej zbierke nachádzajú aj portréty neskorších majiteľov kaštieľa - Szirmayovcov, Mednyánszkych a Czóbelovcov, ako i niektoré obrazy členov spríbuznených rodov. Časť malieb z konca 18. storočia a začiatku 19. storočia pochádzajú od viedenských alebo vo Viedni školených majstrov. Počiatkom 19. storočia sa k spišskému regiónu viažu tiež diela J. J. Stundera (1759 – 1818), ako i jeho nasledovníkov J. Czauczika (1780 – 1857) a J. Rombauera (1782 – 1842), predstaviteľov neskorého klasicizmu, empíru a nastupujúceho meštiackeho biedermeiera. Okolo roku 1850 pristavali ku kaštieľu štvrté krídlo. V priebehu 19. storočia bol v jeho okolí vybudovaný anglický park v duchu dobovej módy, ktorý podtrhol romantický charakter kaštieľa. Po vymretí rodu Horvath-Stansith prešiel kaštieľ do majetku rodiny Szirmayovcov a neskoršie ho sobášmi získali rodiny Mednyánszkych a Czóbelovcov. Posledná majiteľka kaštieľa, Margita Czóbelová (1891 – 1972) užívala Strážky až do svojej smrti. V dôsledku turbulentných udalostí po roku 1948 sa jej aj napriek veľkému úsiliu nepodarilo zachovať historický interiér kaštieľa v ucelenej forme. Od roku 1972 je objekt kaštieľa v správe Slovenskej národnej galérie. Nevyhnutná rekonštrukcia tejto významnej pamiatky prebehla po podrobnom umelecko-historickom prieskume kaštieľa v 70. - 80. rokoch 20. storočia. Následne tu od roku 1990 Slovenská národná galéria zriadila stále expozície výtvarného a užitého umenia viažuce sa k regiónu Spiš, k samotným Strážkam a hlavne k tvorbe maliara Ladislava Mednyánszkeho. Medzi najcennejšie exponáty z pôvodnej výbavy kaštieľa patria napríklad drevené dvere s bohatou intarziou zo 16. storočia, ktoré pochádzajú pravdepodobne z dielne kežmarských majstrov Langovcov. Ďalej vstavané skrine, príborníky z pôvodnej jedálne z 18. storočia či niekoľko starších truhlíc, patriacich medzi najstaršie typy nábytkov u nás vôbec. Za zmienku iste stojí aj neskororenesančný epitaf z maľbou Posledného súdu podľa známej kompozície Christopha Schwartza (1584). Osobitnú časť expozícii tvorí historická knižnica zo 16.-20. storočia a rodová galéria majiteľov kaštieľa. Ladislav Mednyánszky (1852 – 1919) Maliar sa narodil 23. apríla 1852 v Beckove ako syn Eduarda Mednyánszkeho a Márie Anny, rod. Szirmay. Mladí manželia žili v beckovskej kúrii, pričom často navštevovali matkinho otca Baltazára Szirmayho práve v kaštieli v Strážkach. Po jeho smrti v roku 1862 sa tam rodina presťahovala natrvalo. Silná osobnosť, starého otca, sčítaného a scestovaného človeka, mala vplyv aj na mladého Mednyánszkeho. Obaja počas celého svojho života pomáhali ľuďom v tiesni, veľa cestovali. Podobne ako starý otec, aj Mednyánszky si písal denník v maďarskom, nemeckom jazyku alebo v gréckej abecede. V roku 1863 prišiel do Strážok významný rakúsky krajinár Thomas Ender (1793 – 1875), ktorého mladíkov talent zaujal, a preto mu následne z Viedne poslal sadrové odliatky a neskôr korigoval jeho prvé kresby. Ďalšie Mednyánszkeho školenie pokračovalo v rokoch 1872 – 1873 na Akadémii výtvarných umení v Mníchove a následne v Paríži na École des Beaux Artes. Výtvarné vzdelanie ukončil v roku 1875 v Paríži, vtedajšej mekke súdobého umenia, kde doznievali vplyvy Barbizonu a postupne sa do popredia dostával impresionizmus. Dôležitý bol v jeho tvorbe hlavne koniec 70. rokov 19. storočia, keď na námetoch z okolia aplikoval poznatky z Francúzska, a tiež 90. roky, keď sa po dlhšom pôsobení v zahraničí (Paríž, Viedeň, Budapešť) vrátil do Strážok (1892). V tomto období vznikli diela s tematikou smrti so silne melancholickým až mystickým nádychom, ktoré mu pomáhali vyrovnať sa so stratou otca (1895). V rokoch 1896 - 1897 Mednyánszky podnikol cestu cez Dalmáciu, Čiernu Horu a severné Talianskoopäť do Paríža. Počas tohto (posledného) pobytu sa v roku 1897 konala jediná samostatná výstava v Galérii Georgesa Petita, kde vystavovali mnohí impresionisti a modernisti. Po roku 1900 sa zdržiaval v Strážkach zriedkavejšie, väčšinu času trávil na cestách alebo vo Viedni či Budapešti.
Ochtinská aragonitová jaskyňa
Ochtinská aragonitová jaskyňa sa nachádza na východnom Slovensku v Košickom kraji v okrese Rožňava. Na svete je veľmi málo podobných sprístupnených jaskýň. Jaskyňa je unikátna bohatosťou a rôznorodosťou aragonitovej výzdoby a vznikom a vývojom podzemných priestorov. Bohatá aragonitová výplň ...
Batizovské pleso
Batizovské pleso sa nachádza v Batizovskej doline pod úpätím Gerlachovského štítu - najvyššieho vrchu Slovenskej republiky a Vysokých Tatier. Má rozlohu 3,48 ha, max. hĺbku 8,7 m a nachádza sa v nadmorskej výške 1 884,2 m n.m. Pod plesom, asi 200 - 300 m., sa nachádzajú Batizovské vodopády.
