Štiavnické tajchy
Kraj / Region: Banskobystrický kraj
Okres: Banská Štiavnica
Turistická lokalita: Hont
Svetové dedičstvo: Kultúrne dedičstvo UNESCO
Okres: Banská Štiavnica
Turistická lokalita: Hont
Svetové dedičstvo: Kultúrne dedičstvo UNESCO
V 18. storočí tvorili štiavnické tajchy asi najdokonalejšiu vodohospodársku sústavu Európy. Tajchy spolu zadržiavali celkom 7 miliónov kubíkov vody a distribuovali ju tam, kde ju bolo treba. Voda poháňala čerpadlá spodnej vody, poháňala hámre, kde sa ruda drvila a prepierala, zbytková voda slúžila na pohon mlynov. Voda z tajchu sa odvádzala podzemným tunelom, “zátka” sa ovládala z malého domca na hrádzi tajchu, ktorý sa volá mních.
Na stavbe hrádze pracovali súčasne stovky až tisíce mužov a žien, bolo treba doviezť hlinu, hrádzu udupávali stáda ovcí, ktoré tadiaľ hnali. Keďže v okolí nebol žiadny výdatný vodný tok, tajchy napĺňala dažďová voda, zbieraná desiatkami kilometrov jarkov. Obdiv si zaslúži nielen technické riešenie náročných stavieb, ktoré vydržali dodnes, ale aj ich manažment. Na energetickej základni tohto systému sa vyvinula banská čerpacia technika, ktorá bola vzorom aj pre iné banské revíry na svete. Existencia tajchov je jedným z dôvodov zaradenia Banskej Štiavnice do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Do dnešných dní sa zachovalo 24 tajchov malebne zasadených do prírody. Niektoré z nich slúžia na rekreáciu: v letných mesiacoch na kúpanie a člnkovanie, v zime na korčuľovanie, na jar a jeseň sú obľúbeným miestom vychádzok. Tajch Veľká vodárenská a Klinger sú ľahko dostupné pešo z Banskej Štiavnice.
Počúvadlianske jazero, Vindšachta a Richňava v Štiavnických Baniach a Kolpašský tajch v Banskom Studenci sú vhodné aj pre rodiny s deťmi, ich brehy nie sú také strmé. Zachovali sa taktiež úseky systému jarkov, po mnohých z nich vedú pešie chodníky a cyklotrasy. Najznámejší tajch je Počúvadlianske jazero pod legendárnym Sitnom.
História - ako vznikli Tajchy
Tajch Veľká vodárenská ležiaci kúsok nad Námestím sv. Trojice bol prvou umelou vodnou nádržou na území Slovenska (1510). Slúžil ako zásoba pitnej vody a zdroj vody pri požiaroch. K rozsiahlej výstavbe tajchov došlo však až zásluhou “energetickej krízy” v prvej polovici 18. storočia.Bane sa kedysi kopali iba ručne, za pomoci tzv. kladívka a želiezka, nanajvýš sa použil oheň. Dvaja ľudia do skaly vykopali v priemere asi 7 m chodby ročne. Je nepredstaviteľné, ako týmto tempom vykopali stovky kilometrov chodieb. Zásluhou používania pušného prachu (od 1627) sa rýchlosť ťažby zrýchlila. Jej najväčšou prekážkou sa stala spodná voda, ako bane išli do hĺbky. Nestačili už ani dedičné štôlne, ktoré prevŕtavali kopce vodorovne, lebo bane klesali až pod ich úroveň. Nestačili ju ručne odčerpávať ľudia a stovky koní, ktoré točili gápeľ. Jedinou inou vtedy známou alternatívou pohonu bola voda, ale tej bol v okolí nedostatok. Navyše bane boli vysoko v kopcoch, ako ju tam dostať? Chýr o problémoch sa niesol svetom a do Štiavnice sa zbiehali vynálezcovia, aby postavili “zázračný stroj”.Navrhovali rôzne, často bizarné zariadenia, ale situácia sa nezlepšovala. Dlhy ťažiarov narastali a výnosy klesali. Dvorská komora vo Viedni rozhodla bane zavrieť.
Proti tomu sa razantne postavil vtedajší banský strojmajster a konštruktér Matej Kornel Hell (1651 – 1743). Vypracoval detailný plán na záchranu baníctva v kľúčových banských prevádzkach, navrhol dobudovať nové tajchy. Jeho riešenie nebolo nové, ale kvôli náročným geografickým podmienkam a akútnemu nedostatku vodných tokov v oblasti bolo veľmi odvážne. Dnes je zrejmé, že Hell svojim dôvtipom a genialitou technického prevedenia predstihol vtedajšiu svetovú úroveň vo vodnom staviteľstve, ale vtedy jeho návrh erár vo Viedni zamietol. M.K.Hell sa s návrhom prebojoval až k cisárovi Karolovi VI., ktorý prijal jeho argumenty a plán finančne podporil. Za tri roky M.K.Hell a jeho syn Jozef Karol Hell postavili dovtedy najväčší tajch Veľkú Vindšachtu (1715), zvýšili kapacitu Evičky a Spodnej Vindšachty a dopracovali celý plán. Starší Hell postavil a geniálne zdokonalil sedem čerpacích strojov, ktorými v krátkej dobe odčerpal všetku vodu z vtedy zatopených baní. Jeden človek tak zachránil baníctvo v štiavnickom regióne na ďalších 150 rokov.
Pokračovateľom stavieb Hellovcov bol vynikajúci matematik, kartograf, geodet a cisársko-kráľovský geometer stredoslovenských banských miest Samuel Mikovíni (1686 – 1750). Mikovíni zrekonštruoval a zvýšil hrádze hellovských tajchov, navrhol a postavil nové. Prepojil tajchy systémom vodných štôlní a tak umožnil vodu presmerovať vždy tam, kde ju bolo treba. Projektoval tiež desiatky kilometrov dlhé, kameňom dláždené zberné a náhonné jarky trasované po svahoch okolitých vrchov, ktoré privádzali zrážkovú vodu do tajchov. Uzavrel tak celý vodohospodársky systém a vyriešil otázku energetickej základne banskoštiavnického baníctva až do začiatku 20. storočia.
Ako sa staval tajch
Na mieste, kde mala stáť hrádza a tajch sa najskôr očistili svahy až na skalu. Vyhľadali sa všetky staré štôlne, vyčistili sa, vyplnili nepriepustným ílom, ktorý sa ubil. Základ hrádze tvorilo nepriepustné tesniace teleso. Nabili sa tri rady mocných dubových kolov, vyplietli sa vrbovým prútím a medzi vzniknuté steny sa navozil íl. Ten sa hutnil a ubíjal, napríklad aj tak, že sa tade preháňalo stádo kôz, alebo oviec. Z oboch strán telesa sa potom navozila hlina, ktorá sa na návodnej strane opevnila kameňom, na vzdušnej strane sa podoprela kamenným múrom, pätkou. Na stavbe pracovali stovky až tisíce mužov aj žien, ale oddelene.
Zdroj: www.banskastiavnica.travel
Štiavnické tajchy - miesta, príroda, atrakcie v okolí
